Mláďatá a politika

Pred dvoma týždňami sa nás naša profesorka dejepisu opýtala, koľkí chceme ísť do politiky. Z 30 zúčastnených a dovolím si tvrdiť, na výberovom gymnáziu, ani jeden nezdvihol ruku.
Po chvíľke ticha uznanlivo prikývla a povedala nezabudnuteľné vety: "Jediná šanca na lepšiu budúcnosť je vo vás. Priveľká škoda, že práve ľudia ako vy sa v našom politickom bahne nemienia pohybovať. Ešte väčšia škoda je, že tí ostatní áno."
A viete čo? Mala pravdu. Síce naša politika pracuje systémom "chlieb a hry" a snaží sa odpútať ľudí od dôležitých vecí, tie sú už aj tak také strašné a očividné, že sa ich nedá ignorovať, ani nijako zakamuflovať. A nikto z nás, študentov, zatiaľ nemá pocit, že termín "politik" v sebe obsahuje tie krásne morálne hodnoty ako: ja som tu pre ľudí, nie ľudia pre mňa; hlas ľudu ma zvolil, budem ho počúvať; budem napĺňať hodnoty demokracie a nie svojho vrecka.
Funguje to u nás tak, že politik je človek, ktorý sľúbi, že postaví most i tam, kde nie je rieka? Ja som ešte mláďa v týchto vodách, ale ako si určite tí zrelší pamätáte na reklamy z neskorých rokov 90-tych a po nich, ako jedna kvapka padala a tíško si pre seba vravela, že neznamená nič a nakoniec sa z takých kvapiek vykľul vodopád, tak presne tak som sa cítila, keď som išla prvýkrát voliť.
A mať právo voliť je fajn. Aj keď si odmyslím, že potom sme na moju prvovoličskú počesť otvorili šampanské, cítiť sa ako občan Slovenskej republiky, ktorý má šancu niečo zmeniť (a keď to nedopadlo podľa jeho predstáv, aj nadávať) je, nazvime to, demokratické.